Zadania 2. kola

Anička vytiahla z vrecka kompas a jemne poupravila smer, ktorým skupina kráčala. „Kedy tam už budeme?” Spýtala sa Ivka. Z jej tónu bolo cítiť, že hoci má piesok len v topánkach, pocitovo ho má až po krk. „Keď naprší a uschne,” usmiala sa Alic pri pohľade na čistú modrú oblohu. „Asi už uschlo,” povedal Macker pri pohľade z hrebeňa duny, za ktorou sa črtala sfinga, ktorá mala pre nich hádanku.

„Správne,” ozvala sa mierne prekvapená sfinga. Túto hádanku už dlho nikto nevyriešil. Vlastne žiadnu jej hádanku nikdy nikto nevyriešil. Matne si spomínala na to, že keď niekto správne uhádne hádanku, má mu niečo dať. Po chvíli rozmýšľania si spomenula, že má nejaké vombatie kocky. Keďže sú to takí matematici, možno ich využijú na nejaké zaujímavé výpočty alebo sa s nimi budú môcť ohadzovať.

„Mne z toho riešenia príkladov a hádaniek nejako vyhladlo,” oznámil Merlin, ktorému zaškvŕkalo v bruchu. Ivka si zložila z chrbta ruksak a zalovila do jeho hlbín. Po čase slávnoste vytiahla akési popučené gule posypané na nerozoznanie pieskom a kryštálovým cukrom: „Mne ostali z domu nejaké buchty a rada sa podelím pod podmienkou, že mi necháte tú čerešňovú.”

Kým dojedli, padla noc. Na oblohe sa ligotala mliečna dráha a so slnkom odišla aj páľava. „Počujte, my sme to s tým teplom až tak dobre nevymysleli, veď tu je teraz hádam väčšia zima ako doma,” drkotal sa znovu Danko, ktorý si z tašky vyťahoval piatu vrstvu ponožiek. „Podáš aj mne jedny? Ideálne rovnakej farby.” Poprosila ho Alic.

O budíček sa postaral Macker: „AAA! Čo to dokelu je?!?” Pozeral sa čerstvo rozlepenými očami na čosi, čo vyzeralo ako nepriznané dieťa škorpióna a pavúka. „Jeeej, aká pekná solifuga!” prišla sa pokochať Ivka. „Neboj, tá ti nič neurobí, pozri, už zaliezla do diery. Ale to, čo spravilo tú zvláštnu trojuholníkovú pavučinu, možno aj hej. Poďme radšej predsa len ďalej... ”

Vedúci na chvíľu zastavili, aby si oddýchli a najedli sa. Keď vysypali to málo, čo im ešte ostalo, ozval sa vystrašene Macker: „To je všetko?!” „Chcelo by to zastaviť sa niekde a dokúpiť jedlo a vodu,” Skonštatoval Danko. „To najprv musíme nejaký obchod nájsť. Neviem ako vy, ale ja sa o to snažím už dobrú chvíľu...” ozvala sa Alic a o čosi viac pragmaticky dodala, „to je teraz jedno. Máme ešte niekoľko kusov vifoniek, tak poďme prísť na to, ako si ich rozdeliť.”

Keď Merlin dojedol, spýtal sa Aničky, či si s ním nezahrá šach. Anička sa netvárila moc nadšene: „Šach už som hrala toľkokrát, až ma to začalo nudiť.” Merlin sa zamyslel a po chvíli prišiel s riešením: „Čo keby sme šachovnicu poupravili? Potom by to už nebol obyčajný šach.” „Ale ako?” zaujímalo Aničku. Nakoniec nehrali šach, ale trochu inú hru:

Vedúci kráčali iba chvíľku, keď Alic vystrašene vykríkla: „Škorpióni!” Ivka fascinovane poznamenala: „Pozrite koľko majú rôznych farieb.” „Raz, dva.. dokopy 5,” počítal rýchlo Macker. Danko si ako správny vedúci matematického sústredenia na počte škorpiónov hneď všimol niečo zaujímavé:

„AU! On ma uštipol!” vykríkla vystrašene Anička. Ivka začala panikáriť: „Zrovna ten je jedovatý! Musíme rýchlo zohnať protijed.” Merlin prispel svojou troškou: „Mhm.. hlavne že máme aspoň jedlo a vodu?” Danko si panikárenia svojich druhov nevšímal. Bol plne fascinovaný škorpiónmi. Najprv ich farbami, teraz tvarom poranenia, ktoré zanechali na Aničkinej nohe. Všimol si, že klepetá škorpiónov majú zaujímavý tvar.

Kým ostatní vedúci boli zaneprázdnení panikárením (alebo v Dankovom prípade škorpiónmi), Macker si všimol v diaľke nejakého muža s ťavami. Zakričal naňho a muž sa vybral k vedúcim. Po zoznámení a krátkom rozhovore vedúci zistili, že muž sa volá Matej a práve cestuje do púštneho mesta. Je tam vraj aj lekár, ktorý bude vedieť ošetriť Aničku. Vedúci sa teda vybrali spolu s Matejom do púštneho mesta. Aby im cesta plynula rýchlejšie, zahrali si s Matejom hru.

Keď vedúci dorazili do mesta, ihneď zašli za lekárom. Ten Aničku ošetril. Kým ona oddychovala, zvyšní vedúci doplnili zásoby jedla a vody. Po tom ako si pár dní v meste oddýchli a kúpili aj nejaké ťavy, boli pripravení na ďalšiu cestu.